Jazero Titicaca(3900 metrov) – PERU. Časť 5.

Expedícii na jazero Titicaca som sa vyhýbala kvôli strachu. Približne 7 dní som mala stráviť v nadmorskej výške od 2800 do 3500 metrov (Sacred Valley). Expedícia k jazeru plavne mohla nadviazať na môj pobyt. Pri čítaní pokynov a vypočutí Julie ( vedúcej expedície), sa však zobudil strach. Prechod cez priesmyk 4200 metrov, pobyt na ostrovoch vo výške 4000 metrov, ubytovanie u obyvateľov ostrova v izbách bez kúrenia a niekedy aj bez sprchy. Teploty v noci klesajúce aj pod bod mrazu….. to všetko pri mojom komfortnom spôsobe života vzbudzovalo strach z neistoty, či to zvládnem. Strach, aké bude to, čo je neznáme. Ako budem akceptovať dizkomfort z nedostatku hygieny, vysokej nadmorskej polohy, chladu a tepla v kontraste s dňom a nocou. Bol koniec marca a vrátila som sa z pobytu s majstrom Zenhua Yangom v Šoporni. Moje rozhodnutie dozrelo po posilnení tela a zvnútra prišlo volanie – choď. S nadšením a bez strachu som rozšírila pobyt v Peru o ďaľší týždeň.
Všetko do momentu začatia expedície Titicaca v Peru bolo ako som opísala, ale skutočný moment pre mňa prišiel až v spojení s jazerom. To som však ešte nevedela. Pretože nebudem preskakovať a pokúsim chronologicky prejsť momentami, ktoré si dovolím vypichnúť.
Skupinu ľudí na expedíciu k jazeru tvorilo 14 ľudí a sprievodca. Nie obyčajný sprievodca. Sedeli sme v autobuse a presúvali sa zo Sacred Valley k jazeru, keď sa sprievodca začal prihovárať do mikrofónu. Pozerala som cez okno a chcela som si uchovať ticho a pokoj z predchádzajúcich dní, tak som sa “snažila” ho vypnúť. Nešlo to. Akoby som si na youtube pustila jeden z príhovorov OSHA. Rovnaký hlas, výslovnosť angličtiny, intonácia, pomalosť reči, mäkkosť, láskavosť. Akoby ma vystrelilo zo stoličky, natrčila som uši a doslova hltala tú energiu, ktorá cez slová ku mne išla do zadnej časti autobusu. Panebože, OSHO ožil? To som sa samozrejme neopýtala, iba ma to napadlo ako vhodné spojenie na opísanie pocitu.
Jorge Luis Delgado. Až ku koncu expedície som sa dozvedela, že je autorom kníh o Peru, sprievodcom, šamanom, liečiteľom.
Ako v rozprávke. Byť s ním znamenalo počúvať legendy, príbehy, mystériá s pokorou k ich nepoznateľnosti. Kráčať s ním po ostrovoch, pláži. Dýchať pomalým a hlbokým dychom, zastaviť a pozorovať zvieratá s jeho poetickým opisom, pozorovať ako nebo cez formy oblakov s nami komunikuje a mať to sprevádzané jeho mäkkým výkladom ” nebeských emotikonov”. Je to majster. Majster komunikácie s prírodou. Inkovia sú známi tým, že sú nielen spojení s prírodou, ale vedia s ňou hlavne komunikovať. Ale oni to nemajú ako ” zamestnanie” a nekomunikujú iba v pracovnej dobe. Skutočný majster žije tým, čo hovorí. Je pravdou. Jorge Luis nebol obyčajný sprievodca plný faktov z histórie a kultúry. On hovoril, čo videlo, počulo a cítilo jeho srdce. Taká vzácnosť. Západy slnka, východy slnka – miesta kam nás sprevádzal, aby sme v tichu ochutnali spojenie slnka a jazera. Spojenie ohňa a vody. Spojenia mužskej a ženskej energie. Jednoducho spojenie. Doslova nás ťahal po miestach a okrem sprievodného slova vždy našiel moment na zastavenie a vyživenie duše krásou prítomného okamihu. Túry po skalách v okolí jazera, návšteva ľudí žijúcich na plávajúcich ostrovoch zo slamy na jezera, rituál prosenia jazera, aby nás pustilo k sebe hlbšie, ceremónia solárneho disku, príbehy o ďeťoch slnka jazera Titicaca. To a mnoho iného bolo ako nekonečné a príjemné dobrodružstvo. Prvý deň začal pri skale solárnou ceremóniou. Ceremóniou otvorenia sa svätému otcovi, slnku. Bolo to silné. Svetlo a teplo prenikalo do každej bunky môjho tela. Cítila som svetlo, rozlievajúce sa po tele. Krásne prepojenie. Určite dám do života. Je pravdou, že po celý deň som vo vnútri svetlo a teplo cítila. Keď som liezla po skale v tvare hada, pumy a kondora, cítila som sa ako malé dieťa. Smiala som sa a radovala. Keď na strmej časti sa bolo treba opatrne zosunúť, tak povzbudzujúce slová Jorgeho -” trust yourself”, boli ako slová od dobrého deduška.
Dokázal neskutočne ” natiahnuť” čas. Dokázal nás spomaľovať ešte viac, ako to prirodzene robil riedky vzduch. Vytiahol nás k Lake of silence. Pre mňa – prírodný zázrak. Všetci sme stáli a on povedal dve vety. Tu si doprajte ticho. A potom sa spojte s nekonečným tichom. Neviem čo povedať. Ak v knihách Osho vysvetľuje, čo je to prázdna myseľ a všetci sa “snažia” uchopiť význam prázdnej mysle, tak toto jazero bola skutočnosť opisu. Reálna skúsenosť. Prišlo to samé. Áno, nekonečné ticho. Chcela som tam zostať a nehýbať sa. Iba byť. Nebola potreba ničoho. Absolútne.
Príroda je mojou súčasťou od detstva, hory, jazerá. Ale toto bolo iné. Nekonečné ticho. Výška 4000 metrov, rozhľahlá zrkadlová hladina jazera, okolité hory ako tichý svedkovia ženskej krásy jazera, žiadny zvuk, svetlo, ľudia ( okrem tej hŕstky☺). Nič a všetko. Ďaleko a vysoko od civilizácie. To chutilo. Moja duša sa doslova prejedla😋.
Loďka však čakala, a tak sme sa presúvali ďalej. Do jazera Titicaca. Píšem “do”, lebo nás čakala pláž a možno kúpanie🙈
Ticho som si niesla a bolo mojim neviditeľným sprievodcom. Prvý ostrov. Teplo, čo pri mojom vrstvenom obliekaní vyvolalo nutnosť opäť vyzliekať a ešte viac spomaliť, aby dych stíhal, nás vítalo na ostrove. Domáci rozdelili izbičky, nakŕmili a vyšli sme na prechádzku k miestu, kde sme sa stali svedkom západu slnka na jazere. Ostrov nemá žiadne autá, všetci chodia pešo. Po ceste sme sa zdravili s miestnymi. A nielen ľuďmi☺ ovečky, somáriky, kravičky boli bežným javom na ceste. Bolo to také kontaktné. Úplne ma prepadla potreba splynúť s týmto rytmom. Žiadne autá, bycikle, rádiá, televízie – ticho rušené zvukmi zvierat, ľudí , stromov a jazera. Prišli sme k miestu. Stali sa tichými svedkami každodenného rituálu prírody. Cítila som vďaku za túto krásu. Stáva sa každý deň, ale práve spomalením som viac preciťovala zo srdca tento lrásny moment. Práve preto bol iný. Nič naokolo nebolo rýchlejšie ako pomaly zapadajúce slnko. Druhý deň som začala krátkym cvičenim kaligrafického Qi kongu pri východe slnka. Otvorila som telo prvým lúčom slnka a nechala každú bunku vyživiť svetlom a teplom. Po raňajkách sme vyrazili na druhý ostrov. Pri jazere som zavrela oči a napájala sa na jeho rytmus a energiu. Úplne som zostala zaskočená. Prvýkrát som cítila spojenie s jazerom. Cítila som rytmus jeho vlniek v sebe. Akoby moje telo bolo vlnou a splynulo s jazerom. Toto spojenie pretrvávalo i počas cesty v loďke. Zaliali ma slzy. K spojeniu sa totiž pridal rozhovor s jazerom Titicaca. Prihovárala sa mi ako moja mama, z detstva sa vynárali pocity a ona mi ich vysvetľovala. Plač neustával, išiel hlboko a rozhovor bol akoby ma mama hojdala v náručí, aby rozpustila všetko staré a dovolila tomu prúdiť. Je to moja prvá skúsenosť a pochopenie, ako liečivé a dobíjajúce môže byť skutočné spojenie a rozhovor s prírodou. Frekvencia jazera a frekvencia mojej krvi boli rovnaké a spojili a vysielali rovnako. Pochopenie ako sa to dá ma uvoľnilo a naplnilo pocitom, že som súčasťou niečoho omnoho väčšieho ako som sama. Súčasťou celku tak krásneho ako svätá mama Titicaca. Vyšli sme na breh, kde Jorge hovoril o slnečnom disku a slnečnom chráme na dne jazera. Hovoril o ďeťoch jazera Titicaca ako deťoch slnka.
Prišlo nutkanie a ja, hoci vždy som sa vyhýbala studenej vode, som vyzula topánky, vykasala nohavice a vošla do vody po kolená. Bola studená ako ľad. Napriek tomu môj rozhovor so svätou mamou a spojenie pokračovalo. Umývala ma, voda prechádzala celým telom a plač sa spustil úplne sám. Na záver ma svätá mama pokrstila. Nie som pokrstená a nikdy som nemala potrebu urobiť v kostole kňazom. Tu to prišlo samé, bolo to krásne a ja som precítila v srdci hlbokú vďaku. Napojila som sa, vyživila, nechala pokrstiť skutočne svätosťou. Samou prírodou, ktorú predstavovala silná ženská energia – jazero Titicaca. Našla som svoje korene, svoj pokoj, ktorý prišiel ku mne prirodzene, lebo moje vnútro zarezonovalo, ja som ho počúvala a verila mu. Zázraky sa dejú presne tak. Nič neviete, nič nečakáte, iba veríte vnútornému volaniu a idete za ním s dôverou a láskou. Prišla potreba oslavovať. A moja svätá mama ma vypočula. Na brehu sa zjavili deti Inkov. Chlapček a dievčatko. Asi vo veku 3-4 roky. Hrali sa s loďkami v jazere. Sedela som ticho na brehu, keď chlapček ku mne prišiel a pritúlil sa. Začala som opäť plakať. Dievčatko pristúpilo. Spolu sme stavali hrad, búrali ho, smiali sa, tancovali, sypali sypký piesok na pieskové koláčiky. Bola som dieťa. Cítila som čistotu a voľnosť. Bola som opäť dieťa hrajúce sa kamarátmi, ktorým nerozumelo, nepoznalo ich a napriek tomu to nevadilo.
Bol to deň krstín, čistenia, spojenia, duchovného ukorenenia, bol to môj ozaj svätý deň, môj deň stretnutia sa s bohom.
Všetko čo sa dialo potom, bolo zaliate týmto cítením. Teším sa na Telgárt, lebo cítim toto miesto ako možnosť pokračovať spolu s vami so spájaním sa s prírodou, uctievaním svätej mami a svätého otca. Snívaním a želaniami  si začneme navracať späť svoju dušu.
Ďakujem.
S úctou a láskou
Martina

Leave your thought