Takýto ( foto vľavo autentické) pohľad sa mi naskytoval posledných deväť dní každé ráno, keď som o pol šiestej ráno kráčala v tichu po pláži, sledovala čajky z móla a dýchala. Pokiaľ prvá myšlienka, ktorá vás napadne je teplý piesok, miešané drinky, odpočinok na lehátku a sem tam svalnáč prechádzajúci okolo vás – zabudnite -😊 V skutočnosti ranné prípravy na prechádzku obnášali naťahovanie pančúch pod tepláky, v rámci zachovania zdravia môjho jediného a posledného vaječníka, zapínanie mikiny po krk a navlečenie vetrovky s kapucňou -😊. Namiesto dovolenky v trópoch som sa rozhodla tráviť čas v prímorskom meste Gdaňsk, pri studenom Baltickom mori, kde som cvičila celý deň ( rozumej od 9:00 do 19:00 s malými prestávkami ), takže z mesta ( ktoré je vraj nádherné) som videla pár zastávok električky a večerné osvetlenie, keďže sme bývali pri mori. Možno sa vám bude zdať takáto zámena priorít šibnutá, ale nám, čo sme utiekli hrobárovi z lopaty je dovolené mať šibnuté nápady -😊) a ich realizácia to je ešte len to pravé orechové. Ak by ste u mňa niekedy pred tým v šatníku hľadali športové oblečenie, nenašli by ste ho. Ak by ste medzi lodičkami hľadali športovú obuv, tiež nadarmo. V mojom športovom živote za posledných 50 rokov by sa našiel nejaký ten výlet do prírody a dva roky kurzu brušných tancov, finito. Ale onkologické ochorenie zmení človeka, jeho priority, náhľad na svet a dovolí získať nadhľad a priestor na všetko, na čo máte chuť a odvahu. Aj keď je to pre iných šibnutý výmysel -😊)

Liečba onkologického ochorenia je náročná nielen na psychiku, ale aj na telo. My, ženy po operácii prsníkov, prípadne uzlín, sa po operácii stretávame s rozličnými opuchmi, bolesťami rán a zrastov, fyzickými obmedzeniami, dodatočnými následkami po liekoch a chemoterapii. Je toho dosť. Ženské onkologické choroby sú späté so vzťahmi a starými nestrávenými prežitkami, takže prvé, čo nastáva je upratovanie v tejto oblasti. Boľavé, sprevádzané búrkami vo vnútri aj v exteriéri -😊, prechádzanie strachmi , ich odbúranie, hľadanie, nachádzanie, pochopenie, prijímanie, napojenie na zdroj vo vnútri seba až napokon zakotvenie v prístave svojho Stredu. Od ukončenia mojej liečby ubehol rok, liečba trvala rok a pol, za ten čas som prešla všetkým menovaným. Niekedy sa pozastavím nad plynutím času, ale som hrdá na všetko, čím som sa prekúsala, z láskou si spomeniem aj na krízy a ťažké dni a týždne . Vnímam, že okolo mňa je spústa žien, ktoré sú na tejto ceste, každá v inej etape, každú očakáva to jej „pranie“ a očista, každá sa potýka so svojím vlastným „zvieratkom“ strachu, so svojimi „ strašidielkami“ aj „obludami“. Chápem ich vnútorné prerody, neistoty aj prekvapenia, keď sa po prvý raz stretnú samé so sebou -😊 Je nás veľa a každej z nás úprimne držím palce. A teraz sa vráťme k téme. Po tomto prerode a upratovaní vo vnútri nastáva čas ( aspoň u mňa to tak bolo ) odvďačiť sa svojmu telu, ktoré nás podržalo v ťažkých chvíľach a vydržalo „liečbu“, operácie a začať mu pomáhať uzdravovať sa aj na fyzickej rovine. Ja som sa potýkala s bolesťami nových pŕs, s bolesťami a nepohyblivosťou ruky, na ktorej mi operovali uzlinu, s ustavičným „ťahaním“ operačných rán, ktorých je neúrekom a vôbec. Onkológovia sa zo svojej možnej pozície snažia o záchranu vášho života, avšak neriešia jeho kvalitu, pokiaľ to prežijete -😊Je to na vás. Nepoznám komplexný program pre onkologických pacientov zo strany zdravotníckych zariadení, kde by nám pomáhali dať sa dokopy a podávali rady smerom k skvalitneniu ďaľšieho života, prípadne postupnej obnove pôvodného ( už nového ) prístupu k telu. Teda skôr, ako sa ozvú priame následky liečby a „konečne“ je čo riešiť z ich strany -😊 Takže keď ma prestali baviť ustavičné polovičaté odpovede na moje otázky ohľadom bolesti, nekomfortu, nepohyblivosti, hľadala som aj ja telesnú cestu ozdravenia. Každá z nás má svoju cestu a každej prihrá Vesmír nejakú pomôcku, treba len v kľude navnímať, bez strachu sa poobzerať a vybrať si -😊 Niekomu ulahodia brušné tance, iný sa nájde v klasickej yóge,alebo v inom telesnom pohybe. Svet je pestrý a každá z nás má možnosti pokračovať v svojej liečbe po odoznení prvých poliečebných ( rozumej, keď vládzem aspoň niečím hýbať po operácii )   …a dokončení kruhu.

Absolvovala som dva kurzy kaligrafickej yógy ( na Slovensku a v Gdaňsku ). Úmorné cvičenie na začiatku nad moje sily, hodiny pohybov s bolesťami ( povedala som si buď alebo ), nepamätanie smeru pohybov, ktoré ma privádzalo do zúfalstva -😊, pomalosť korytnačky ( naozaj cítite to spomalenie aj fyzicky ), snaha o skoordinovanie a koncentráciu, snaha o nacítenie vnútra a prepojenie -😊. Nie, nebolo to ľahké a tiež boli chvíle, keď som to chcela vzdať, ale len pár sekundové., veď by bola hanba vzdávať hocičo, keď ste prešli tým, čo ste prešli -😊 Všetky, čo dokážeme prejsť onkológiou – už dokážeme všetko ostatné s tým, že použijeme dosiahnuté navnímané. Po mesiaci cvičenia mi odpuchla uzlina, prestali ma trápiť bolesti a zlepšila sa mi koncentrácia. Kaligrafická yóga je založená na jednoduchej podstate správneho dýchania  ( detský dych bruchom, spojenie s energiou vlastného tela ) spojeného s pohybom, aby každá naša bunka mala dostatok kyslíka, dostatok Lásky a vedela imunitne reagovať na čokoľvek, čo ide okolo nás. Jak jednoduché -😊 Keď konečne naučíte mozog spojeniu pohybov, prechádzate s cvičenia do tanca, z tanca do meditácie a potom sa stretnete so svojimi bunkami. Po mesiacoch pohľadu do výšok a skvalitňovania napojenia na svoj Stred, odrazu pochopíte, že ste dovŕšili Kruh ( je to ale nekonečno, takže je vždy sa na čo tešiť ). V bunke je Vesmír – vo Vesmíre Zem – na Zemi človek – v človeku srdce – v srdci bunka -😊 a odznova… ( krásne umelecké vyjadrenie nájdete v sekcii ” zaujalo ma ” – Babylonská věž ).

Prvé moje dotyky s mojimi bunkami sprevádzal u mňa plač, ktorý bol odozvou na uvedomenie si minulého stavu – moje bunky nemali domov, naozaj som sa k nim nesprávala ako k vlastným, keď som podliehala stresu, pracovnej záťaži a emocionálnym búrkam. Fyzicky som si uvedomovala ich vnútorný bôľ. Neskôr to prešlo do hlbokého dojatia, vždy keď ich stretnem a niekedy sa už aj zasmejem, keď šantia ako malé deti ( toto sú moje asociácie počas cvičenia, iní majú iné -😊. Podstatou je, že pravidelným cvičením im predávam svoju Lásku a svoj Zámer, aby sa konečne cítili Doma. Onkologická choroba je stav, keď vaše bunky nemajú Domov, niet proti čomu bojovať, lebo žiaden votrelec neexistuje – len vaše vlastné bunky povedali NIE tomu, čo ste žili. Je jedno akou cestou tam dôjdete, povedať „ milujem vás“ je nádherné a každé stretnutie s nimi je výnimočné. Ku každému „výnimočnému“ vedie nejaká cesta, tak si dovoľme nechať sa ňou viesť -😊

Pokiaľ už nemáte svoj smer vybraný, kaligrafickú jogu ponúkame aj v našom klube.

zdroj: blog PREBUDENÁ