Zážitky z Ríma – mesta, kde úsmev na tvári prichádza zvnútra :)

6.5.2017 Rím, Taliansko

Milí priatelia,

dovoľte mi, podeliť sa s Vami o moje pocity, vnemy a pochopenie, ktoré som zažila v meste menom Rím – Vatikán.

Pred odchodom ma kamaráti upozorňovali, že by som si výlet mala podrobne naplánovať. Vraj v Ríme je  toho veľmi veľa k videniu a čakanie v dlhých radoch pri vstupoch ma tak môže obrať o niečo zaujímavé….Tiež mi mnoho ľudí povedalo, že Vatikán je miestom, kde sa cítili bezmocní, malí, zviazaní….

Odletela som bez očakávaní a otvorená tomu čo príde. Dokonca aj šofér na letisku, ktorý bol mojou poslednou skúškou, či by som predsa len nemala pobyt plánovať, ma nezlomil a pristála som bez „itineráru“. Prosto len tak. Ten pocit slobody, ktorý hľadá každá ľudská bytosť a je našou najvyššou hodnotou, som našla práve v prežívaní svojho života s vedomím, že následky mojich rozhodnutí a zodpovednosť za ne, sú iba moje. Preto sa učím  neriadiť sa radami ostatných a zodpovednosť niesť sama. Som si vedomá, že ako ľudská bytosť môžem urobiť chybu, ale práve tá chyba a prežitá skúsenosť mi rozvíjajú moju inteligenciu (čiže intuíciu). Inak to nejde. Nedokážete rozvíjať svoju inteligenciu cez vedomosti (čiže intelekt) 🙂 To nejde. Prijať vedomosti ako fakt a neprežiť ich znamená, že ostávam na povrchu. Že mám strach sa ponoriť do hĺbky skúseností s vedomím, že môžem zísť a dať sa stiahnuť niekam, kde neuvidím radosť a šťastie. Toto právo  by som si však nemala dopriať len sama sebe. Právo prežiť svoje vedomosti a poučiť sa, by som mala dať aj všetkým vôkol seba. To bolo pre mňa najťažšie. Strach, či si to môžem dovoliť. A strach dovoliť to aj ostatným a pustiť kontrolu.

Ale teraz k Vatikánu!

Blaženosť. To je to, čo som cítila. Blaženosť vychádzajúca zo sily, ktorú toto miesto má, ale aj sily, ktorej som sa nebála. Necítila som sa malá, či spútaná. Cítila som blažená a usmiata. Nie som kresťanka, no napriek tomu som cítila rešpekt k tomuto miestu. Ale nerobilo ma malou. Je v ňom sila, to bezpochyby. Ale paradoxne som nemala na tomto mieste ani potrebu vyjadrovať svoje prosby, či žiadať o pomoc. Necítila som sa tak slabá, aby som potrebovala pre svoj momentálny život pomoc zvonku, či zásah zhora.

IMG_3516Cítila som sa otvorená, prijímajúca, akceptujúca život ako beží. Akceptujúca bolesť či smútok, ktoré život prináša a zostať v pokoji bez potreby bojovať, či hľadať cesty a pomoc k tomu, aby som nemusela prechádzať aj touto časťou života. Možno som príliš vo svojej ženskej energii, ale moje pocity boli plné odovzdania sebe samej a viery v seba. Je však pravdou, že možno pred rokom by som nebola na toto miesto a jeho silu pripravená. Prečo?

Lebo vtedy som si nedovolila byť slabou, nemala som vnútornú silu a pochopenie života do takej hĺbky, ako mám teraz. Vtedy som sa bála ukázať, že som slabá, že robím chyby a že niečo neviem. Mala som strach, že budem automaticky „odsúdená“ okolím a zostanem sama.

Čo strašné sa však môže stať, keď ukážem svoju slabosť? Niekto to zneužije, alebo ma zraní? Pochopila som, že to je hlúposť. Ak to niekto urobí, znamená to, že je slabší ako ja. Že ma ešte väčší strach ako ja. Voči takému človeku treba mať súcit, netreba sa ho báť. To je moje poznanie.

Tí, čo ma poznajú, vedia, že som mala na všetky otázky odpovede, že som vždy všetko vedela a stále som poučovala. Paradoxne, vždy poučujú tí, ktorí to sami potrebujú:)) Ten strach vo mne, že stratou svojej dokonalosti, vonkajšej sily a moci mi ostatní ublížia a zrania ma, ma paralyzoval a nedokázala som žiť naplno. Až nedávno, v marci – apríli tohto roku, som si dovolila priznať otvorene nielen sebe, ale aj blízkym ten strach, ktorý mám a chyby, ktoré si uvedomujem, že som urobila. Otvorene komunikovať, čím mi ubližujú. Otvorila som sa ešte viac. Ukázala som slabosť, ktorá je mojou súčasťou a ktorú som prijala. Nehanbím sa za ňu. Som aká som a mám sa rada. Som krásna bytosť vo vnútri i navonok. Citlivá, jemná, slabá. Nie som stavaná, aby som bola najlepšia vo vrhu guľou, alebo zápasila v ringu:) Dostala som dary ako sú citlivosť, jemnosť, láskavosť, súcit, pochopenie…To je to, čo môžem dať svetu. Urobiť ho jemnejším, mäkším.
Prvú polovicu života som žila rolu, ktorá mi nepatrila a to iba kvôli strachu, že v tomto rýchlom a silnom svete byť slabou znamená byť „zožratá“. 🙂

 

Paradoxne, priznanie a prijatie tej slabej a chyby robiacej Martiny ma oslobodilo a dodalo mi vnútornú silu. Silu veriť sebe samej a veriť životu. Nie však zvonku, ale zvnútra. Dovoliť si cítiť svoje vnútro a nie to, čo cítia ostatní. Byť silným zvnútra je však pomalý proces. Naša západná kultúra vie vybudovať vonkajšiu silu, ktorá však stojí na krehkých základoch. Vybudovať EGO, o ktoré sa celý zbytok života bojíme, aby sme ho nestratili alebo aby neutrpelo ujmu. Preto chorľavieme a nie sme šťastní. Sme tak ovládaní túžbami a nikdy nekončiacimi potrebami, že sme neschopní zostať sami a stále hľadáme spoločnosť a rozptýlenie. Sme presvedčení, že radovať sa zo života, znamená byť s ľuďmi, ktorí sú usmiati, radostní a pozitívni. Máme strach prechádzať obdobím smútku, bolesti a prekrývame ho vonkajším rozptýlením. Moja pravda však hovorí, že sa tak oberám o krásu a hĺbku života. Ako hlboko dokážem spadnúť, tak vysoko dokážem potom vzlietnuť. To je pre mňa dobrodružstvo, to je skutočná odvaha – akceptovanie rizika. To je sila, ale vnútorná. Dá sa však dosiahnuť iba cestou spojenia našej sily a našej slabosti do celku a prijatia sa tak, ako to máme na oboch póloch. Nejesť iba „hrozienka“ z toho, čo naša bytosť ponúka.

Dlho som bola vnútorne presvedčená, že by som mala venovať čas svojim slabým miestam a tak rozvíjať svoju osobnosť. Teraz to tak necítim. Mám svoj potenciál a žiť ho naplno je mojim majstrovstvom. Master of practise – to je to, čo ma robí živou. Strach je to, čo ma paralyzuje a limituje. Narodila som sa ako TIGER, a snažiť sa plávať ako RYBA, by bolo stratou môjho času a energie.

Tiger má svoju úlohu a aj ryba má svoju úlohu. Všetko je fajn do momentu, kým ryba nezačne túžiť byť tigrom a naopak tiger rybou. To sa mi dialo v mojom živote doteraz. V momente, keď prišiel spontánny pocit čo chcem robiť, hneď som dostala „po hlave“ a bola som navedená na niečo iné. Sklopila som hlavu a splnila som to. Plnila som sny iných ľudí, dávala im svoju lásku a silu. Ľudia ma vnímali ako silnú biznis lady, ktorá všetkých okolo dostane tam, kam potrebuje. Áno. Mám tú silu – silu tlačiť, argumentovať, presviedčať a manipulovať, aby som dosiahla to, čo ja považujem za správne. Používala som ju pre ľudí, ktorým som verila viac ako samej sebe. Mám silu, že mi ľudia uveria. Využívala som ju doteraz nesprávne a preto som od nej v momentálnom období odpojená a cítim sa slabá. Napojenie príde, keď budem pripravená. Je to ako s Vatikánom.

Keď netlačím, život prináša všetko tak, ako má byť. V správnom čase na správnom mieste. V momente, keď to dokážem prijať a pochopiť. Prechádzam obdobím pochopenia samej seba a stanovenia si svojich hraníc a priorít. Formujem si, kto v mojom okolí zostane a kto nie. Formujem si, akú pozornosť ľuďom vo svojom okolí dám. Učím sa. Každý to máme so silou inak. Nedostali sme jej do vienka rovnaké množstvo. Ja jej mám dosť. Ale tiger nepoužíva svoju silu neustále a vždy,  keď niekto zachce. Použije ju vtedy, keď impulz zvonku, alebo potreba zvnútra je dostatočne silná na to, aby ju použil. Obdobie, ktorým prechádzam, ma učí jednému. Nevyvíjať aktivitu, ak zvonku nepríde požiadavka a necítim potrebu na ňu reagovať. Šetrím energiu. Nerobiť nič, ak vnútorná potreba (impulz, vášeň) nie je dostatočne silná, aby ma naštartovala k činom. Učím sa vyberať, kam svoju silu a energiu investujem.

Jediné, čo má hodnotu, je totiž naša energia. To, ako s ňou nakladám a ako ju míňam, mi ukazuje okolie svojou úctou, rešpektom ku mne a mojim činom. A práve neúcta a ponižovanie aj z môjho najbližšieho okolia ma naučilo odstrihnúť tie kanály, prostredníctvom ktorých z mojej energie iba ubúda a ak sa mi aj niečo vracia, tak je to len odpad. Bolí to, ale je to liečivé.

Mohla by som zatvoriť oči a dovoliť tak strachu, aby som zostala  na povrchu a vyhla sa tak bolesti. Skúsila som to počas mojich posledných dvadsať rokov života. Viete aký bol výsledok? Prázdnota, chlad, stereotyp, strata spontánnosti a radosti. Za tento stav nebol zodpovedný nik iný, iba ja sama.

Rola obete je voľba.  Prežila som si ju a stačí. Sťažovať sa, nariekať? Tým sa nič nezmení. Tá bolesť, ktorou si prechádzam, keď vidím všetko v sebe ako to naozaj je a nie ako sa to javí navonok, stojí za to. Vďaka za priateľov na ceste, ktorí chcú žiť rovnako naplno a nie iba na povrchu. Vďaka nim sa mi vracia do života radosť a spontánnosť. Napĺňam sa. Vďaka nim dokážem tiež rýchlejšie uvidieť upíra, ktorý energiu len egoisticky berie.. Dokážem totiž porovnať, ako citlivo sa dá voči ľuďom činiť.

Stretávam veľa ľudí, ktorí mi hovoria slová o láske, ale pritom svojimi činmi ubližujú. A ubližujú aj napriek tomu, že im bolo jasne komunikované, ako veľmi tých druhých svojim konaním zraňujú. Sú to ľudia, ktorí nemajú prepojenie v srdci a žijú schizofrenicky. Iné hovoria a iné robia.

Láska totiž neubližuje. Kde je láska, tam ľudia prekvitajú, tam nie je strach. Všetko je o nás a ja som vďačná škole života, ktorá mi pomohla to pochopiť  prostredníctvom vlastnej životnej skúsenosti. Dokázala som nabrať odvahu a zmeniť to. Lebo ukázať slabosť, to chce odvahu.

Som na ceste. Neviem, čo bude na konci. Určité strachy a obavy som už pustila. Cítim ľahkosť, rešpekt, vieru. Teším sa na život a som rozhodnutá do svojho života pustiť iba tých, ktorý ctia rovnaké hodnoty – hodnoty úcty, súcitu, rešpektu voči sebe, ale aj voči iným. Tých, ktorí nie sú egoistami. Nie sú ľuďmi, ktorí ak vedia, že svojimi činmi ubližujú, radšej klamú, aby nestratili niečo, čo chcú kontrolovať a vlastniť. Paradoxne, v konečnom dôsledku klamú aj tak iba sami seba. Tiež životná skúsenosť.

Neznamená to však, že odteraz nebudem robiť chyby, alebo že mi do života neprídu aj ľudia, ktorí mi otvoria iné obzory, dajú iný pohľad. Znamená to, že ak chyby urobím, nebudem mať strach ich priznať, ukázať nedokonalosť a byť za slabú…. To teda nie:)) Toto som si za posledný  rok „natrénovala“ dokonale. Srdce ma doslova pálilo. Nuž čo, ono to bolí, keď to, s čím ste sa stotožnili, odchádza z vášho života. To prázdno, ktoré ostáva, dokáže zastrašiť. Ak ale verím samej sebe, dokážem vstať a ísť ďalej.

Som cítiaca bytosť. Mám právo ukázať a komunikovať to, čo cítim. Ak schovávam svoje cítenie, odpájam sa od srdca, strácam radosť a lásku, ktorá v mojom srdci je. A to sa nedá vyvážiť žiadnou hodnotou na svete. Verím tomu a verím sebe. To stačí k tomu, aby som začala inak, s inými, na iných miestach a inou formou tvorenia.

Ďakujem, ak ste moje úvahy nasledovali až sem a vážim si váš čas, ktorý ste mi týmto venovali.

S úctou a láskou

Martina

 

Leave your thought