Ozdravný pobyt pre onkologických pacientov v Malinove – Aké to bolo?

Malinovo. Aké to bolo? Ťažká téma  – onkológia. Zväčša ľudia majú s týmto slovom spojený strach. Dokonca sa vyhýbajú takto chorým, lebo prítomnosť s nimi im tento strach vo vnútri otvára. Dokonca som sa stretla aj s tým, že sa báli infikovania.  To všetko je dôkazom nevedomosti. Bojíme sa toho, čomu nerozumieme, čo nepoznáme. Viem, o čom hovorím. Vlastná skúsenosť.

Čo však robiť, keď ani lekári nevedia. Sami si začínajú priznávať pokorne, že samotná operácia a chemoterapie neprinášajú zmenu, ktorou z chorého človeka urobia zdravého. Zastavia chorobu, spomalia, dajú pacientovi čas….ale zdravie nevrátia.

Rakovina prichádza, aby sme zmenili myseľ. Svojim myslením a životným štýlom sme dlhodobo v sebe vytvárali podmienky na to, aby vznikla. Vytvorili sme vzorce myslenia, ktoré sa spúšťajú automaticky. Robia vo vnútri ľudí chlad, zhasínajú vášeň, berú chuť do života. Prestávame život okolo prijímať a neustále hodnotíme, ktirizujeme, ak sa niekto nespráva ako mi považujeme za slušné, či správne. Odsudzujeme činy, slová, skutky, situácie, ak sú pre nás nekomfortné. Až sa sami ľudia týmto neustálym hodnotením vonkajšieho sveta okyslia, otrávia, odoženú od seba všetko dobré. Naša životná energia prestáva prúdiť. Zlyháva imunitný systém a rakovina je tu. Dlho sa na tom dennodennými rozhodnutiami pracovalo.

Vyrezať, ožiariť. Cesta lekárov. Robia, čo vedia a podľa zákona môžu. Človek však príde domov, to isté prostredie, to isté zmýšľanie, tie isté rozhodnutia, slová, myšlienky, skutky……Príčina ochorenia pretrváva a otázkou času ostáva, ako rýchlo sa príčina prejaví ako následok.

Bolo a je pre mňa obohacujúce a  zaujímavé počúvať zrelých, otvorených, vedomých onkologických pacientov.  Vidieť tú vnútornú silu a hlbokú krásu človeka, ktorý túto cestu prešiel na vlastnej koži a dal to, alebo dáva to inak. Sú to tí, ktorí pochopili, že  príčiny ochorenia nenájdu vonku. Sú to tí, ktorí hľadajú ako sa vrátiť k sebe, nájsť v sebe odpovede na otázky. Tí, ktorí prevzali zodpovednosť za zdravie aj do vlastných rúk. Tí, ktorí lekárov vnímajú ako poradcov, nie ako autority.

Do Malinova prišli aj takýto, aj takí, ktorých prihlásila, dcéra, či manželka, no prišli skúsiť. Majster učí ako človek (je jedno, či chorý, alebo zdravý), môže uvoľniť v sebe súcit. Tým sa spúšťa samotné liečenie. Práve táto jemná energia lásky k sebe samému, dá jaždej bunke chemicky pocítiť tú zmenu po dlhých rokoch. Zmenu, kedy sme vlastné bunky stresom, tlakom, naháňaním vonkajšej dokonalosti  trápili, vysávali a nedobíjali.  Zrazu cítia zmenu.  Vnútornými cvikmi komunikujeme vo vnútri tela jemnosť, pomalosť, pozornosť. Je to, akoby sa človek vo vnútri začal roztápať. Bunky opäť nájdu domov. Čo je domov? Aký pocit? Teplo, svetlo, vrúcnosť, láska, pozornosť….Takto to vnímame pri domove fyzickom vonku. Keď však človek zabudne toto všetko dávať sebe dovnútra a ak nastane nerovnováha medzitým, koľko toho dáva von a koľko dovnútra, začína choroba. Každá nerovnováha sa prejaví ako choroba. Život je harmónia, rovnováha. Ak nevieme my pracovať vedome s vlastnou energiou, cez chorobu sa učíme.

O tomto bolo Malinovo. Slová majstra začali vetou. Vy všetci ste na najbližšie 4 dni jedna rodina. Začali pod jeho vedením praktikovať dýchanie, potom cvičenie. Spustil sa plač, spustil sa smiech, spustilo sa mravčanie rúk, drkotanie zubov, tlak na srdci. Prišlo uvedomenie, koľko častí tela nie je cítiť vo vnútri. Otvoril sa strach zo zavretia očí pri vedomom dýchaní. No bolo tam všeličo.

Ja sama som pozorovala. Cítila som veľkú úctu voči majstrovi a jeho sile vedieť do očí povedať pravdu, akokoľvek je tvrdá, ale povedať to zo súcitom.

Tento pobyt bol však niečím aj veľmi zvláštny. U každého pacienta sme robili merania krvi na vybrané markery pre začatím pobytu a po ukončení pobytu. U niektorých sa urobia merania po 1 mesiaci praktikovania.

Markery boli zamerané na oblasť kvality krvi, kvality pečene, kvality dýchacieho a vylučovacieho systému a na neurotransmitery (dopamín, acetycholín). Samotná lekárka, ktorú som na meranie objektívne objednala, aby výsledky zhodnotila mi povedala: „neverím, že za tak krátku dobu je možná zmena.“ Vnútorné pochybnosti, či to, čo robím a cítim, že treba urobiť, je správne, sa ozvali. Nastal však deň „D“. Sestrička aj lekárka boli nadšené. Už pri treťom pacientovi s nadšením zhodnocovali pozítivne zlepšenia a napriek krátkej dobe, to boli výrazné zlepšenia. Pacienti videli na výsledkoch zmenu ako odmenu ich vlastného tela, za to čo mu dali. Vtedy to ku mne prišlo. Pocit, že som urobila dobre. Pochybnosti zmizli. Je to síce neoficiálny výskum, s nedostatočnou vzorkou, akoby by povedali lekári. No mne to potvrdilo, že je to jedna z ciest ku zmene.

Naša kultúra nemá korene životnej filozofie, ktoré by sa opierali o meditáciu, alebo inak povedané o čistenie mysle. V roku 1977 doktorka Candance Pert potvrdila psychosomatiku vedecky. Potvrdila, že 95% neurotransmiterov sú peptidy a polypeptidy. Teda molekuly emócií, ktoré sa uvoľňujú v mozgu a šíria do celého tela. Takže 95% ochorení má príčinu v hlave. Negovať tento fakt pri problémoch s nespavosťou, migrénami, hormonálnymi poruchami úplne logicky vyústi do niečoho silnejšieho. Do čoho? Rakovina, Mozgová porážka, Parkinson, Alzheimer, Demencia. Tam už lekári neliečia, iba potlačia, stabilizujú, spomalia.

Malinovo bolo o pravde. Nie o ilúzii. Malinovo bolo zatrasením, že ak človek nezmení seba do takej hĺbky, ako to telo potrebuje, príčina ochorenia bude pretrvávať a následky budú rásť. Malinovo nebolo o ľútosti, ale súcite. Malinovo nebolo o pasivite, ale o tom, že aj keď to telo bolí, treba mu aktívne v ozdravnom procese pomôcť. Telo samé oslablo a treba mu pomôcť vo vnútri. Cirkulácia krvi pri tomto ochorení stagnuje. Strach človeka zatvorí ešte viac. Vnútornými cvičeniami všetky tieto bloky každý cítil, uvedomoval si ich, boleli, plakali, báli sa. Ale práve majster bol ten, ktorý napriek tomu, čo sa tam dialo,  pokračoval zo súcitom, ale bez ľútosti. Veľký obdiv a úcta. Nie každý má takú silu a vieru, udržať to.

Boli sme krásna rodina. Aj keď pobyt skončil, stretnutia pri cvičení pokračujú. Zlepšujúce výsledky, ktoré sa v skupine zdieľajú, inšpirujú tých ostatných, keď slabosť otupí vieru v nich samých. Všetkým veľmi pekne ďakujem. Zorganizovať tento pobyt bolo pre mňa vnútorne dôležité. Každý z vás mi veľa dal a vo svojom tichu si pamätám mená, diagnózy, smútok i radosť, únavu i ľahkosť. Každý z vás je krásny, iba nezhasnite a udržujte svoj oheň, ktorý ste zapáli. Udržujte ho rovnako, ako ste ho zápalili – súcitom k vám samým, roztopte v sebe ľad, tvrdosť, dokonalosť, úspešnosť a prijmite slabosť, mäkkosť, nedokonalosť, neúspech.

Vtedy sa udeje jedno. Z chladného a výkonného robota sa stane ľudská bytosť. Z automatického konania, kedy je všetko pod kontrolou, sa stanú citlivé skutky k sebe samému a neskôr aj k iným. Naplňte sa tým a potom z tejto vnútornej krásy rozdávajte von. Ale najskôr sa naplňte sami. Nezabudnite, rozdávať energiu slovami, skutkami  je možné iba tomu, kto požiada a má o ňu záujem. Rozdávať energiu, ak sami máte málo, je hazardovaním zo životom. Zberajte, aby ste sa neskôr mohli podeliť o bohatú úrodu súcitu aj k iným.

S úctou a láskou

Martina

Zanechajte nám svoje myšlienky