Sagrada Familia v Barcelone vs. Basilika svätého Petra vo Vatikáne

Písal sa apríl 2015 a ja som si prechádzala obdobím „zlomeného srdca“. Bolelo. Keď niečo bolí, začíname cítiť a spájame sa. Dlho som bolesť vnímala ako niečo, čomu sa chcem vyhnúť. Bolo lepšie nič necítiť, ako cítiť bolesť.

To bol môj pohľad dva roky dozadu. Dnes som vďačná za bolesť a dodnes vždy spozorniem, lebo viem, že mi chce niečo povedať. Stala som sa tak vnímavejšia k sebe aj k okoliu. Ale späť k téme:)

Bola som s dcérou a manželom v Barcelone na rodinnom výlete. Vo vnútri som si ticho prechádzala bolesťou a sklamaním, na každom kroku sprevádzaná pocitmi úzkosti. Pocit ťažoby však opadol v momente, keď som vstúpila do chrámu.

Bolo to akoby svetlo preniklo do tmy, ktorú som v sebe v tom smútku mala. Tá ľahkosť, veselosť a radosť, ktorou celá architektúra žiarila! Čas sa zastavil a ja som sa začala usmievať. Akoby ma svetlo zodvihlo z bahna a mohla som opäť vidieť a cítiť krásu života a aspoň na chvíľu sa tešiť z toho, čo ponúka. Nechcelo sa mi odísť. Chcela som tam zostať, iba tam prosto byť… Nerozumieť, nechápať, nefotiť, iba spočinúť. Cítila som bezpečie, teplo, energiu, prijatie.

Stĺpy v chráme sú kmene stromov dekorované rastlinami a ovocím a sú umiestnené po bočných stranách hlavnej časti. Oltár mi pripomínal koč boha vína Dionýza. Hneď nad ním bolo v streche akoby okienko z izby. Rozkošné. Stavebný materiál bol svetlý a prvky architektúry ľahké a vzdušné. Všetko bolo ľahké a vzdušné. Chrám spája s prírodou, s čistotou a nevinnosťou. To som cítila v srdci, ktoré v bolesti ako keby na chvíľu ožilo. Chrám bol pre mňa plný ženskej energie. Energie prijatia a oddania sa, energie dôvery a lásky. Chrám bol miestom, kde otvoríte srdce láske… A s ňou v živote ide všetko ľahšie.

Dnes je opäť apríl. Ale rok 2017. Sedím vo Vatikáne a zdieľam svoje pocity z Baziliky svätého Petra. Vstup do nej, akoby mi oživil veľmi podobné prvky, aké som videla v Barcelone, chráme Sagrada Familia. Stĺpy po bokoch, oltár v strede. Kupola nad oltárom. Začali však prichádzať úplne iné pocity. Rešpekt, sila, moc, ťažoba, pozornosť, mužská energia. Farby boli ťažké, materiály lesklejšie, prvky a dekorácie menej zrozumiteľné.

Ak by som na tomto mieste bola pred dvoma rokmi, stiahlo by ma ešte nižšie. Teraz, keď som vyliečená a upokojená, som toto všetko cítila, ale nebol tam strach. Bolo to poznanie, že rešpektujem všetkých veriacich, ale aj keď som bokom od tejto viery, necítim sa slabá. Moja mužská energia si vypýtala pozornosť a dodala mi silu zvnútra. Verím životu, že všetko je tak ako má byť. Život ma učí trpezlivosti, ktorej mám málo a preto si často utrpenie sama vytváram. No, čo už. Tak to mám a skúšku som ešte nezložila. Vrátim sa k Vatikánu. Áno, ak je človek príliš „uletený“ a príliš verí všetkému a všetkým vonku viac ako sebe samému, je to chrám, ktorý uzemní, upokojí, dodá silu a vieru v to vonku… Aby veriaci mohli zase nejaký čas zvládať bežný život.

Dve silné miesta, podobné prvky… ale iná energia a pocity, ktoré mi prišli. Som rada, že som tam bola vtedy, keď bol správny čas. Ďakujem a ďakujem aj Vám za váš čas.

S úctou a láskou

Martina

Zanechajte nám svoje myšlienky